Srpen 2011

Diary 04

22. srpna 2011 v 18:17 | ♥Bella♥ |  My Diary
Už dlho som sa tu neukázala, a to z jediného dôvodu.Mala som strašne vela práce na blogu Twilight :)Ale teras som to už vyriešila, no ešte som len na začiatku.Chcem vytvoriť blog stránku na ktorej budú pracovať asi 4 admini, 3 už mám a ten 4 ešte váha :) Ale presvečím :DBudem to mať lahšie ja, a koniec koncov všetci, ved je lahšie pridať iba 5 článkov za deň ako 30 :DDD a takto ked nás bude viacej bude blog aktívny po celý deň, čo zvýši návštevovanosť :)Zlepšenie blogu :)A navyše chcem pokračovať v písaní mojich textov :) a príbehov, ale skôr tých textov :DKnižku som už prestala písať a to s toho že mám radšej básne ako slohy :DDDTakže tak :D zatííím :-**

Diary 03

16. srpna 2011 v 15:05 | ♥Bella♥ |  My Diary
Píšem, píšem, píšem:) Rozhodla som sa napísať knihu:) velmi rada píšem a tak som si povedala že by snebolo od veci aby som aj konečne napísala niečo velké a dobré, a hlavne dlhé:)Ale ešte som nenapísala ani polovicu prvej kapitoly :)Dneska je ešte stále u Nás rodina takže je tu veselo :) Ale pre mňa nie :) Na blog nemám vôbec čas a dokonca mi dneska ráno nešiel ani internet...mala som iné nervy konečne som skoro vstala aby som mala konečne prvá novinky o Twilighte :) Ale prítup na internet bol zamietnutý :) a tak sa dneska zrodila 1.kapitola mojej knihy:D som rada ale mi to celkom pomaly ... a niesom celkom dobrá v gramatike :) mám 2 alebo 3 :// Ale to nejako dám :) Ked bude kniha hotová chcem ju aj tu na tomto blogu zverejniť :)Ale to bude ešte za dlho :)

Diary 02

14. srpna 2011 v 14:32 | ♥Bella♥ |  My Diary
Už asi pred tromi rokmi som zistila že ja niesom moc rodinný typ.Viac ako rodinu uprednostňujem kamarátov.V rodine sa musím chodiť zdvorilo, milo, za každých podmienok.A ja niekedy naozaj zdvorilá niesom.Ale ked som s kamarátmi tak im môžem povedať všetko, a nebavíme sa tak sucho ako z rodinou.Dneska sa so mnou príde rozlúčiť kamarátka ktorá mi je ako sestra.A odchádza preš na týždeň.A navyše mi tu od včera behá bratranec, ktorý je ale mimochodom celkom v pohode :)Ale tak predsa len.Nemáme sa o čom baviť.Ked sme boli menší tak áno, ale teras už nie...Teras čítam skôr...momentálne knihu Lensk na Pery o Emmy Tekéliovej:) celkom v pohode ale začala som iba dneska o 1 v mnoci takže som iba na 10 strane :)

Chlapec z ulice mi zachránil život...

14. srpna 2011 v 14:15 | ♥Bella♥ |  O dnesnej dobe
Starodávna rutina hádky teenagerov s rodičmi sú tu už od pradávna,nikto nevie kedy to začalo ani kedy to skončí,každý vie ,že je to v živote proste tak... Ale ,že aj občas hádky pre obyčajné maličkosti dokážu zájsť tak hlboko ako sa to stalo v tomto príbehu ,niesú časté a však je ich čoraz viacej: Normálka zase mám pokazený deň a to len preto ,že som sa pohádala s mamou nechápem prečo musím stále upratovať ,len ja a brat si sedí pred PC a hrá sa na neviniatko ako keby sa nič nestalo... Ale prečo si on môže váľať šunky a ja musím makať,no tak to sa pýtam samej seba každý deň... Ja viem ,že rodičov si musíme vážiť ,ale niekedy to už proste takto ďalej nejde,už nato proste
nemám nervy... Odchadzám z domu.... A čo teraz ,budem sa prechádzať po ulici... Nastala prudká zima a spustil sa poriadny mráz... Bŕŕŕ,nevrátim sa domov... No tak takto sa začal môj príbeh ,keď som jeden krásny deň zdrhla z domu,potĺkala som sa po uliciach ako pravý bezdomovec ,v noci som prespávala pod mostom.. Boli to tie najhoršie chvíle v mojom živote..Videla som toľko ľudí ,toľko utrpenia,až som si sama spomenula prečo tu vlastne som.... Než som sa stihla spamätať ,kričal domňa akýsi bezdomovec ,že som mu obsadila miesto,kričal a mal v ruke rozbitú fľašu,ktorou sa mi vyhrážal,zbledla som strachom... Nevedela som čo ďalej ,ostala som nedovolila som aby sa mi niekto vyhrážal... Ten bezdomovec ma ovalil palicou a ja som spadla a omdlela... Potom si už veľa nepamätám ,spomínam si iba ako som sa prebudila a pri mne stál nejaký chlapec,očividne bol tiež bezdomovec,mal na sebe otrhané šaty a snažil sa ma prebudiť... Hneď sa spýtal či som v poriadku,odpovedala som ,že som... Sadol si ku mne a prikryl ma starou otrhanou dekou... Poďakovala som sa mu ,opýtal sa čo tu robím... Vyrozprávala som mu ako som ušla z domu a ako tu už tyždne len tak blúdim... Pokrútil hlavou vyrozprával mi svoj príbeh ...Oliver pretože tak sa volal,vyrastal ako sirota v detskom domove,tam sa k nemu správali príšerne a preto odťial odišiel,na ulici je už skoro 4 roky...Veľmi ma bolelo v srdci ,pri pomyslení čím všetkým som prešla ja a čím Oliver ... Rozhodla som sa preto vrátiť domov,priviedla som domov aj Olivera a rodičom som vyrozprávala svoj aj jeho príbeh ... Sľúbila som že takú vec už nikdy nespravím a oni sľúbili ,že Oliverovi pomôžu nájsť si nejakú prácu a bývanie... Časom som sa do Olivera zaľúbila ,bol to chlapec z ulice ,ktorý mi zachránil život....A tie spomienky ,ktoré som zažila na ulici mi občas pripomínajú nočnú moru,nikomu v živote by som ich nepriala....

Láska mi zmenila život...

14. srpna 2011 v 14:10 | ♥Bella♥ |  O Láske
Láska?Čo to vlastne je?Nikdy som tomu slovu nekládol akú takú podstatu až do nedávna,kedy som pochopil čo to slovo vlastne znamená.Pretože láska ma naučila žiť,láska mi zmenila život....Emily bolo dievča ,ktoré som z duše nenávidel,bola veľmi tichá a presne zapadala do zoznamu triednych šprtov,poznal som ju vlastne už od prvého ročníka na strednej,už vtedy si z nej väčšina ľudí robila srandu,nosila neustále tie isté červené šaty a dosť často sa hľadela do zeme.V jednu noc som ju našiel na starom opustenom vrakovisku lietadiel ležať na deke... Pozorovala tam hviezdy,vlastne ani som nevedel ako sa to stalo,no pridal som sa k nej.Zistil som ,že Emily je vlastne výnimočná osoba,ktorá ma svojím charizmom a láskou totálne pobláznila.Odvtedy som na to vrakovisko chodil za Emily dennodenne,každú noc.Jej láska ma úplne zmenila,kašľal som na ostatných ,na ich názory,nato ako ma odsudzovali,miloval som Emily a na ničom inom mi nezáležalo.A keď som sa dozvedel o tom ,že má rakovinu,túžil som len umrieť.Totálne ma to položioe,mala nádor v hlave,lekári jej predpovedali 3 mesiace života... Myslel som,že to bez nej neprežijem ,uvažoval som o tých najhorších veciach,no ajtak som ju obdivoval,ona sa tým vôbec netrápila,chcela byť len somnou,nebála sa smrti,ale toho ,že ma môže stratiť... Sľúbil som jej ,že to zvládneme,že nás nič nerozdelí,no keď prvýkrát odpadla v mojom náručí začal som pomaly strácať nádej...Vedel som ,že jej neostáva veľa času ,cítil som,že musím ostať navždy s ňou.... Požiadal som ju o ruku.... Mal som sotva 17 rokov a viem,že ma asi budete odsudzovať ,ale neostávalo nám veľa spoločného času... Nemali sme celý život ,ostávali nám sotva 2 mesiace spoločného života...Zažili sme viac lásky než niektorí ľudia za celý život... Emily nás vlastne všetkých spojila... Hoci nakoniec zomrela v mojom srdci ostane navždy,pretože naša láska je ako vietor,hoci ho nevidno,aj napriek tomu je silný...

Prečo sú ľudia taký hnusný?

14. srpna 2011 v 13:57 | ♥Bella♥ |  O Realite
Ja neviem či by som tento príbeh mala vôbec,písať no neviem si pomôcť,proste ma tento príbeh totálne ničí poslednú dobu,nechápem ako dokážu byť ľudia taký zlý,ako dokážu tak veľmi ubližovať druhým... Príbeh je písaný podľa skutočnej udalosti a je to príbeh o ktorom som až teraz pochopila prečo to všetko vlastne robí.... Izabela je celkom normálne dievča a však ako každý má svoje chyby,je to dosť tichá a s nikým sa nerozpráva... Vždy som si myslela ,že je to prirodzené ,lenže až nedávno som prišla nato prečo to všetko vlastne robí... Prišla som nato ako sa k nej ľudia správajú.... Keď Izabela príde ráno do školy ,absolútne nikto si ju nevšíma ,žije svoj tichý ustálený život,pritom si o nej každý myslí ,že je v nej niečo čo nikto nedokáže odhaliť... A preto sa o to väčšina jej spolúžiakom pokúša tým najkrutejším spôsobom... Vždy som si myslela ,že šikana to je len abyčajný nepodložený fakt v amerických školách,nikdy som si však nemyslela ,že sa niekedy môže objaviť aj na slovenských školách a to práve tak kruto,ako to robí každý Izabele... Denne do nej tlčú,a týrajú ju svojimi hnusnými poznámkami,ktoré veľakrát vedia ublížiť ,ešte viacej ako fyzické sily... Izabela skrýva za sebou jednu osobu ktorá kričí o pomoc,kričí každý to vie to nikto o ňu ani nezakopne... Každý ju ľutuje ,no nikto jej nedokáže pomôcť,nikto jej nedokáže podať pomocnú ruku.... Prečo to vlastne tí ľudia všetko robia ,prečo jej neustále ubližujú,veď aj oni sú ľudia... Každý si neustále rozpráva ako do nej minule na Wckách hádzali použité vložky... No nikto jej nedokáže pomôcť,Izabela neustále hľadá pomoc,preto jediná jej pomoc je preňu rezanie si do rúk... Dennodenne si do školy nosí žiletku a po školy si s ňou reže do rúk,pretože ako vraví len tak dokáže nato ako veľmi je v živote ubližujú... A ju chápem prečo to všetko robí, ale ajtak sa pýtam prečo dokaážu byť ľudia taký bezcitný a krutý... Prečo dokážu tak ubližovať druhým... ?! Veľmi ma to bolí... Tento príbeh je síce vymyslený ,ale aj najpriek tomu by sme sa niekedy mali zamyslieť nad tým ,kto sme a čo robíme a či sú práve naše činy tie ktoré neubližujú druhým... Každý sme si predsa strojcom svojho šťastia,ale aj šťastia iných...

Osud sa s nami často zahráva...

14. srpna 2011 v 13:53 | ♥Bella♥ |  O živote
Bol jeden krásny zimný večer a ja som sa pomaly prechádzala krásne zasneženou krajinou,cestou domov zo školy.Vôbec som nevnímala okolie ,čas utekal a ja som stále len potichu obdivovala tú nádherne zašneženú zimnú krajinu,posipanú belasím snehom.Zrazu domňa ktosi vrazil,nahnevalo ma to ,pretože ten náraz ma úplne vyrušil z mojich myšlienok,najprv som tomu človeku chcela vynadať,no potom ma to prešlo.Predomnou stál totiž slepý chlapec,ktorý akokeby zablúdil a hľadal cestu domov.,,Prepáč" ospravedlňoval sa.Bolo mi ho veľmi ľúto,snažila som sa mu nejako pomôcť.,,Nepotrebuješ pomoc?"opýtala som sa ,usmiala som sa naňho,no on môj úsmev určite nevnímal... ,,Máš nádherný úsmev,tvoja spoločnosť by mi určite pomohla.."usmial sa... ,,Odkiaľ vieš ,že mám nádherný úsmev..˝zarazila som sa ,začala som normálne pochybovať,či naozaj... ,,Cítil som to."odpovedal.,,Som Naty"znova som sa zaškerila.,,Adam"zaškeril sa aj on.Adam bol síce slepý no bol to ten najlepší chalan na svete.Po čase som sa doňho úplne zamilovala... Strávila som s Adamom každú voľnú chvíľu,pretože chvíle s ním boli pre mňa tie nakrajši chvíle v mojom živote.Adam mal totiž niečo,čo žiadny iný človek na svete nemal,miesto toho čo mu tak chýbalo,mal o jednu vlastnosť naviac,dokázal čítať moje myšlienky a tak vždy vedel čo nemám rada a čo naopak zase milujem....Ja som mu nahrádzala oči a on mne celý život.... Raz mal ísť na operáciu očí,bola to veľmi vážna operácia,ktorá ohrozovala nervy,mohol pri nej dokonca zomrieť... Veľmi som prosila aby to prežil.... A čo sa stalo?!Prežil to a znova začal vidieť,vnímal moju tvár,vnímal ma celú,bola som najšťastnejšia na svete,sme spolu už 6 rokov a žijeme ako normálny pár bez ohľadu nato ,že Adam žil od malička v tme... Aj napriek tomu mi jeho láska zmenila život...

Nenaplnený sen

14. srpna 2011 v 13:49 | ♥Bella♥ |  O smrti
Tento príbeh rozpráva Amélia:Mojim veľkým snom už od malička bol tanec.Tancujem od detstva a už ako malá som si vysnívala,že raz budem študovať na konzervátoriu a zomňa sa časom stane tá najlepšia tanečnica na svete.Celú svoju pubertu som sa neustále musela dívať na mojich veselých kamarátov ako si úžívajú slobodu,zatiaľ čo ja som niekde v telocvični cvičila nové tanečné kroky.Rodičia môj sen podporovali od detstva a mamka bola nesmierne hrdá na môj talent, nikdy nevymeškala ani jediný koncert ,vždy bola mojou najväčšou oporou.Keď som skončila základku dala som si prihlášku na konzervatórium v Košiciach,tí moju prihlášku akceptovali a pozvali ma na konkurz.Na konkurze som bola neistá,celé som to dokazila,chýbala mi tam mamka,strašne som sa na ňu hnevala keď neprišla,povedala som o nej nepekné slová,proste čo ma napadlo.Slová ,ktorých význam som si v tej chvíli neuvedomovala.A prečo vlastne neprišla?!Pretože zatiaľ čo ja som tancovala ona sa tak ponáhlaľa na môj konkurz,že v tej rýchlosti si nevšimla okoloidúci autobus.... Havarovala....Zatiaľ čo ja som tancovala a užívala si každú minútu tanca,ona trpela v bolestiach,umierala pomaly a bolestivo... Sú to už dva roky čo je mamka mŕtva,ale ja som sa z toho doteraz nespamätala,stále si neviem odpustiť ,že kôli mojim hlúpym rozmarom som prišla o mamku.... A tanec?! S tým som už dávno skončila,nemôžem predsa ďalej tancovať s myšlienkou ,že to zabilo moju mamku....

Zakázaná láska

14. srpna 2011 v 13:45 | ♥Bella♥ |  O Láske
Mirandin príbeh (príbeh napísaný podľa skutočnej udalosti) : Ešte nikdy som nebola zamilovaná až doteraz. Svojho vyvoleného som ho náhodne ,raz som sa totálne unudená dívala z okna parku.Na lavičke sedel chlapec s dievčinou a o niečom sa vášnivo rozprávali.Či skôr sa hádali.Nemohla som od nich oči odtrhnúť,lebo ten chlapec sa mi páčil.Niekoľkokrát som ho už stretla na sídlisku ,no vždy som sklonila hlavu.Dievča od neho s plačom odišlo a ja som hnaná nejakou silou vyšla von.Strašne som sa červenala ,no keď ma oslovil,všetka ostýchavosť ma prešla.Dávid bol naozaj skvelý chalan a ja som sa doňho ako inak bezhlavo zaľúbila .Na druhý deň sa nadobro rozišiel z priateľkou.Konečne sme si mohli naplno vychutnávať tie krásne city lásky. Bolo to ako z rozprávky ,ešte nikdy som sa necítila taká šťastná ,prežívali sme tie najkrajšie chvíle ,ktoré sme si naplno užívali.Dávid bol taká poetická duša,veľa sme sa rozprávali -vedel tak krásne hovoriť o čomkoľvek.Boli sme do seba taký zaľúbený ,že sme si nevedeli predstaviť čo len chvíľočku bez seba.... Presne rok a dva týždne po našom prvom rande zazvonil u nás doma telefón a moja mama mi ho podala so slovami:,,Volá nejaké dievča"Bola to Davidova sestra .Zvlášne ,lebo jeho rodina ma nemala rada... ,,Dávid zomrel"povedala mi. Úder pod pás .Krutá realita.Beznádej,zúfalstvo a obrovská rana v srdci.Tak by sa dal opísať môj život nasledujúcih päť rokov.Dávida zabilo auto... Nevedela som si predstaviť život bez neho.Moje srdce zaplnila prázdnota ... Je možné aby som sa ešte niekedy zamilovala?

Diary 01

13. srpna 2011 v 19:40 | ♥Bella♥ |  My Diary
Teras uvažujem nad tým prečo som vlastne spravila rubriku ,, My Diary,,??
Ved nemám ani a čom poriadne písať?A vôbec netuším kto bude môj denníček čítať.Dalej musím dávať pozor čo sem napíšem pretože sme predsa len na nete a toto si môže prečétať prakticky hocikto.No tak neviem čo dneska budem ešte robiť :)Dneska som chcela držať hladovku pretože mám asi nadváhu.Síce mi všetci hovoria že nie ja si myslím svoje a to tak aj ostane....no dneska som chcela držať tú hladovku ale nejako nevidalo mala som ranajky a potom o 19 večeru a to je šecko....ale podla mňa to nepomôže pretože som sa dosť najedla teras:)No nevadí skúsila som :)A nedopadlo to najlepšie asi to necham tak :)Teras idem akurát von sa niekde zabaviť konečne :)